Ked nas hora chce, tak potom Licancabur 5916m
1. December 2005, autor: ZuzkaVulkan Licancabur sa so svojou vyskou 5916m nadherne tyci nad vsetkymi vulkanmi v okoli. Uz zo San Pedra sme sa na neho s uzasom pozerali a obdivovali jeho pravidelnost. Jak sa len na neho asi lezie? S akej strany? To asi len tak lahko nepojde. . .
Po styroch dnoch prehanani sa v jeepoch po antiplane v nadmorskej vyske 3500 az 5000m sme sa citili dostatocne aklimatizovani a pripraveni urobit uz konecne i nejaky fyzicky vykon 
. Dali sme sa dokopy s tromi francuzmi, s ktorymi sme uplne nahodou cestovali v jeepe. Oni mali plan a my chut. Spojili sme nase sily a vznikol z toho vystup na jednu z najvyssich a jednoznacne najkrajsich sopiek v okoli.
Je 3.15 rano - vstavame, 3.30 ranajky, 4.00 vyrazame. Prva pol hodinka v jeepe do vysky 4600 m. Este je tma, lebo slnko tu vychadza okolo pol 6. Poriadne naobliekani od klimacov, cez widstoper az po gorac, vibramky, palicky, ruksaky, teda v plnej zbroji vyrazame. Na nase prekvapenie, nie je az taka zima ako sme cakali a najma na moje velke potesenie vobec nefuka. Ideme siesti, ja, duri, traja francuzi a guide Bernardo. Bernardo na cele voli tempo. Velmi velmi pomalicky z nohy na nohu. Slape sa vyborne. Hovorim si “joj aka parada, ako sa mi len super ide”. Ako stupame, postupne nam netreba baterky a slniecko sa driape spoza hor. Bolo krasne sledovat ako sa ovetluje najskor vrchol 1000m nad nami a potom postupne cely kopec a vsetky hory na okolo. Pod nami mesacna krajina. Nadherne zelene jazera, sopky, vsetky odtiene cervenej a zltej. Nadhera, nadhera.
Boli sme asi vo vyske trosku nad 5000 m, kedy som zacala citit nejaku dieru v zaludku. Do piatich minut mi prislo pekne zle, sadla som si na skalu a svet sa mi trosicku zatocil. Neviem ci mi bolo na omdletie ci na zvracanie, ale nebolo to nic prijemne ani ok. Vedela som, ze musim nieco ziest. Nejako sa mi podarilo natlacit jednu tycinku a fakt sa mi ulavilo. Bernardo mi dal este nejaku tabletku na zaludok a bola som schopna pokracovat. Povedala som si, skusim ist este dalej a uvidime, co si za moj organizmus este vymysli. Neboli sme sice este ani v tretine cesty a na vrchol bolo pekne daleko, ale nechcelo sa mi to len tak vzdat hned na zaciatku. Duri ma uz videl na ceste spat, cely nestastny, ze co so mnou bude o par metrou vyssie, ked uz v 5000 m sa tu skladam.
Krizu som teda stastlivo zazehnala a stupali sme dalej. Pomalinky z nohy na nohu. Bernardo nam stale opakoval zasady dychania, pomaleho stupapania, nepozerat sa stale hore a dole, radsej sa kochat vyhladom jak pozerat na vrchol. Sustavne nas motivoval, pospevoval si, popiskoval. Mat jeho pluca a zaludok . Bolo zaujimave sledovat ako pocas vystypu mal kazdy z nas nejaku krizu. Okrem Duriho nakoniec dal Bernardo nejaku pilulku kazdemu a fakt vsetci sme mali problemy. Asi v 5500m nas uz kazdeho bolela desne hlava. Kokovy cajicek sme pili celu cestu nahor a aj koku sme zuli, ale v takej vyske uz tak zazracne nezabera. Bolo neuveritelne, ze pocas tych takmer 8 hodin vystupu nas vobec neboleli nohy a ani s dychom sme nemali vobec ziadne problemy. Asi vdaka tomu pomalemu tempu, co Bernardo volil. Len ta hlava a ten nestastny zaludok! Stale som si hovorila, este to skus, este zopar metrov. Na zaver bolo viac zle francuzom a my s Durim sme poslednych 200 m slapali uz v uplnej pohode (teda az na tu hlavu, co sa dalo vydrzat). Fakt, poslednych 200 m som vedela, ze na ten vrchol fakt vyslapem. Poslednych 10m nas Bernardo pustil pred seba so slovami “vrchol je vas”. Krasne gesto.
Na vrchole sopky je paradny krater, v ktorom je jazero. Ci je voda tepla, to sme neskusali . Urobili sme par vrcholovych fotiek. Bola som stastna, ze som to dokazala, a ze som na vrchole. Teraz sa vsak z toho tesim viac ako predtym. Vtedy tam som si to nevedela az tak uzit a vychutnat ten pocit vrchola. Napriek tomu, ze pocasie bolo neuveritelne (15-20 stupnov, takmer bezvetrie, bezoblacno, lepsie pocasie asi neexistuje), fyzicka slabost z vysky a bolest hlavy vitazila. Ani jeden z nas sa uz nevedel dockat, kedy zideme dolu
Nase dalsie plany: Este dva dni v San Pedre, asi poziciame auto a este pozrieme okolie. V sobotu vecer letime do Santiaga a v nedelu… cakame chalanov na letisku (nie ze budete meskat!) a huraaa smer Patagonia.
PS: A teraz vsetci sup sup spat k praci 
1. December 2005 o 16:47
K zuzkinmu prispevku.
Chvalim Zuzku za vykon co podala. Vobec som si nemyslel ze to vylezie az hore, hlavne ked mala taku krizu v 5050m. Klobuk dole. Myslim ze si hrabla az na dno sil.
Este by som doplnil zopar technickych detailov pre tych ktori by si radi Licancabur v buducnosti vyliezli.
Najlepsie sa ide z Bolivijskej strany. Spi sa v Refugiu Laguna Blanca, odkial sa autom vylezie do 4575m. Guida sme sa snazili zohnat uz v San Pedre, ale za vystup so vsetkym vsudy pytali 240 USD na osobu. Nakoniec sme zohnali guida cez nasho sofera z Colque Tours. Guide pre skupinu stal 30 USD a vodic s autom stal 40 USD. Zaplatili sme teda 80 USD aj s tringeltom pre guida. Guida najlepsie zastihnut vysielackou na Refugiu Laguna Blanca alebo doma.
Bernardo Delgado, Laguna Verde R.E.A.
Uyuni, calle Bolivar Esqui 577
tel: 6932468
Vrelo ho odporucam, lebo nas na vrchol dokopal.. bez jeho pomoci by sme nevysli.
1. December 2005 o 17:02
Skvely vystup : ) v nedelu pokecame, vela zdaru zatial –s
1. December 2005 o 18:04
Zuzka si uz tak nejako zvykla na tu koku, ze ju hadam bude zut aj po navrate v praci
To bude podavat 200% vykon 
))
1. December 2005 o 20:30
ach, ako vam zavidim:-). z fotiek to vyzeralo naozaj super. a nie ze si budete nahovarat ze vas boli hlava aby ste mohli zut tu koku:-D!!! vela stastia pri dalsich vystupoch!
P.S.: dost dobry clanok
2. December 2005 o 9:14
caute Zuzka a Juraj. Vidim, ze sa Vam tam dari a pekne zdolavate kopceky.Len tak dalej a pekny oddych.
))))))
4. December 2005 o 18:57
Zuzi a Duri je to uplne super pozerat sa na to ako sa Vam plni sen,len tak dalej a strasne si to tam uzivajte a robte take krasne fotky ako to vyviete,az z toho na rit padam:-)!
4. December 2005 o 21:10
Teda klobuk dole. Je to naozaj krasa. Ako z rozpravky. Tak nech sa vam dari. A vela sil na dalsie vystupy!
5. December 2005 o 8:11
Ze rispekt!!!
5. December 2005 o 9:39
Fantazia!!! …. Drzim palce a nech kondicka, chut a pocasie vydrzi co najdlhsie!!!….. Tesim sa z fotiek….a samozrejme aj z ich autorov!
…. Drzte sa!
5. December 2005 o 9:53
Ticha zavist… Zdravim vsetkych ucastnikov, tesim sa na dalsie fotky…
NN
5. December 2005 o 17:39
príjemná zpráva
6. December 2005 o 1:23
tak to bol teda paradny vystup, uprimna zavist
aj mna by tam musel dokopat 
stacilo raz okolo 4900, ani to neviem akym zazrakom som sa tam dostal……..
pevne verim ze cochvila budete aklimatizovani, a vsetko pojde ovela lahsie
vela zdaru,
Marek
6. December 2005 o 11:25
Zuzi…gratulujem! Som rada, ze dokazujes, ze aj zeny dokazu nieco zvladnut
. Drz sa medzi tymi chlapmi tam a verim, ze ta budu nadalej povzbudzovat a drzat krok s tebou 
.
Sani a Mataj…este si musim pozriet to vase hviezdenie v telke…ze ake ste vy superstars?!
8. December 2005 o 12:11
Vyzera to tam fakt super, pozeral som Vás na TA3 a dosť ma to zaujalo.
Tak Vám želám veľa šťastia aj na ďalších výpravach.
18. December 2005 o 21:32
POzdravujem Vas, drzim palce, nech sa Vam darí a tešim sa na stretnutie v Chile na DC.
PS. Som prijemne prekvapený, koľko ľudí o Vašej výprave vie a ako ju sleduje. Ahooooj ! Roman
6. March 2007 o 19:27
Ahojte,
inšpirovaní aj Vašim článkom sme sa rozhodli zdolať Licancabur aj my (Julo, Milan, Lola, Janka, Ada a Betka) vrámci nášho čundra v Južnej Amerike. Zvolili sme alternatívu bez guida. Do Bolívie sme sa doviezli mikrobusom zo San Pedra. vysadil nás pri novej chate Laguna Verde. Pešo sme sa vybrali popri k inckým ruinám, kde sme strávili noc. Cestou sme si u seňora Eusébia dohodli odvoz jeepom späť na nasledujúci deň - 25 USD. Ráno 22.02.2007 o 6.30 sme vyrazili hore už bez čeloviek. Po urputnom boji s výškou a vlastnými žalúdkami nakoniec 2 zo 6 účastníkov vystúpili na vrchol a trvalo im to 7 1/2 hodin hore-dole. Možno to bolo príliš rýchle tempo, možno preto sme sa niektorí museli predčasne otočiť. Bolo ukážkové počasie, teplúčko, ale presne ako píšeš aj Ty, najsilnejšia myšlienka bola dostať sa dole. Našťastie šofér prišiel na minútu presne a tu dávam praktickú radu pre tých, ktorí by si výstup chceli skúsiť v budúcnosti : nedávajte sa doviezť až k novej chate, kde je aj office národného parku. Výstup na Licancabur bez domáceho sprievodcu je zakázaný, vyhnete sa zbytočným otázkam a možno aj komplikáciám. Poznamenávam ešte, že 2 dni predtým sme boli na Lascare a to sa podarilo všetkým. Kopec to nie je až taký úžasný ako Licancabur, smrdí to tam sírou, avšak pomerne dlhá prístupová cesta autom z juhovýchodu poskytuje nádherný zážitok z jazdy cez altiplano a tisíce možností pre získanie exkluzívnych fotografií.
Ahojte, želám veľa pekných cestovateľských zážitkov. Lola
19. March 2007 o 11:31
Cau Lola,
Wow, sedim si v robote, a takyto komentarik po roku a pol, odkedy sme tam boli, celkom potesi. Som rad ze aspon dvaja vysli. Ale ked som si pomyslel, aka kosa musela byt, ked ste spali pri ruinach, to muselo byt drsne.
Dik za komentar, vedomie ze sme tuto stranku nerobili nadarmo, a posluzila ludom k ich cestovaniu je super. Ved s tymto zamerom sme to predsa robili. Ak mate aj vy daku stranku, poslite link, hodime to na nas web.
duri
6. April 2007 o 21:56
Uz rok a pol mam dceru v Peru a tak ma zaujima vsetko o juz. amerike. Citam vsetko, co ste tu dali, obrazky su krasne. Veru, stalo by za to vidiet a zazit to. Dakujem a pozdravujem.