Prebudili sme sa v krasne chladne rano pobliz osady Enco. Na plane sme mali kratky jednodnovy trek na vulkan Choshuenco z refugia Ski Club Andino pod nim. Rychlo sme zbalili stany s tym, ze refugio vzdialene 15 km bude miesto nasich ranajok. K danemu refugiu vraj vedie cesta, ktora bola nazanacena aj na mape a jej zjazdnost s nahonom styroch kolies nam potvrdil aj lokalny borec.

 

V Enco (lucka s jednym domom) nas vitala tabula, ktora naznacovala, ze v danej casti sveta je lyziarske stredisko, turisticke chodniky, a pod. Avsak nic podobne sme neobjavili. Po par kilometroch sme zistili, ze je to nedotknuta oblast a dostat sa autom k refugiu nebude ziadna lahodka. Cesta zacala odplavenym mostom, co sme poriesli prejazdom na sukromny pozemok, kde sa nachadzalo brodisko na prechod autom. Minutu sme dumali nad najlepsim prejazdom cez brod. Jeep a Mataj sa prehupli na druhu stranu rieky jedna radost. Na dalsej ceste hore sme par-krat konzultovali, ktora strana ‘cesty’ je ta prava a vyskakovali sme nieraz z auta. Ked sa nasa priemerna rychlost znizila pod 5 km/h zaparkovali sme auto v jedenej serpentine a dalej pokracovali po vlastnych.

Samozrejme ranajky sme si vychutnali v strede pralesa vedla nasho auta. Nabalili sme vystroj na 2 dni a zacali sme slpat. Rozhodnutie zaparkovat auto sa nakoniec potvrdilo ako dobry napad, kedze na ceste boli popadane bambusove trstiny a poda bola v jednej casti zosunuta. Do refugia sme dosli po 2,5 hod. nadhernou cestou v uplne nedotnknutej prirode. Tesne pred chatou sme zazreli zasnezene vrcholy vulkanu Mocho a vulkanu Choshuenco. Pocasie nam prialo a vyhlad bol neskutocny.

V chate nas privital lokalny hombre. Oboznamil nas s chatou, ktora mala jedalen a spacie priestory (postele bez madracu) a WC. Na trek povedal, ze je v pohode a za 4-5 hod. sme na vrchole vulkanu Mocho a za dalsiu hodinu traverzom na vulkane Choshuenco. Po decentnom obede a vycmudeni chatarom (krb – mensie ohnisko v jedalni) sme vyrazili. Chodnik pekny vykladany kamenmi sa po hodinke vytratil a pred nami sa objavili stlpy (predpokladame vleku), popod ktore sme stupali. Objavil sa snehove polia a podla vlastenho zvazenia sme si vytvorili trasu. Po 3 hodinkach vystupu sme obuli cicuse (macky). Cely cas svietilo slnko, co na nas aj patricne vidno. Vyzerame ako uplni zaciatocnici spaleni, s cervenymi ratafakmi, ale vsetci sme sa nakremovali 25. faktorom…len kde??? Urcite nie na usiach, krku a polovice tvare.

Po 4.5h sme dosiahli vrchol vulkanu Mocho 2432 m. Fucalo, a oblaky zakryli vyhlad na okolite vrcholy sopiek. Na minutu sme zahliadli Vulkan Villarrica a Lanin, ktore su najnastevovanejsie v danej oblasti. Vystup na vulkan Choshuenco sme vynechali pre zle pocasie a mali sme naslapane prevysenie 1900m od nasho auta. Zostup bol rychly a po mansej veceri na chate sme skoro zalahli. Dalsi den nas zobudili kvapky dazda. Ale vzhladom na nasu goratexovu vystroj sme bez obav vyrazili k autu. Vacsie obavy sme mali z cesty autom dole k Enco, kedze hladina rieka istotne stupla. Mataj ako osvedceny offroad sofer so zvysenou hladinou adrenalinu prekonal aj zvysenu hladinu rieky . Dalsi plan nasej trasy bola Argentina a oblast Siete Lagos. Cez Neltume sme dosli do Puerto Fuy a nastupili na kompu via Puerto Pirihueico.

Tento príspevok bol publikovaný dňa 9. December 2005 (Friday) o 1:01 v kategórii Chile, Fotky, Trek. Autor: Šaňo. Reakcie na tento príspevok môžete sledovať cez RSS 2.0 kanál. Môžete napísať reakciu alebo trackback z vášho webu.