Po zoznameni sa z argentinskymi ´Gomerias´ sme sa uz nevedeli dockat prirody a jedeneho z hlavnych bodov nasho programu narodneho parku Torres Del Paine.

Dorazili sme v poobednych hodinach za mrholenia, mierneho vetra a uz naozaj unaveni z nekvalitnych ciest… Ako sme zistili o tyzden neskor, uz pri prichode nas mal vitat vyhlad na vsetky tri torres. Ale takto sme aspon neboli v pokuseni menit plan a ponahlat sa na vyhliadku ale nechali sme si ju na zaver. Pri vstupe do parku nas nemilo prekvapila informacia o uzavreti casti treku. Na dvoch miestach vraj padla kamenna lavina, ktora poskodila chodniky, a preto sa neodporuca prechod tymito miestami. Opat sa prejavila obrovska obozretnost strazcov parku, a tak ako v Nahual Huapi povedali, ze sa to da prejst ale samozrejme oni z titulu svojej pozicie a zodpovednosti nam to neodpoucaju. Robotnici vraj uz 4 dni opravuju poskodene casti a je mozne, ze za dva - tri dni park otvoria… a tak sme si povedali, ze sa tam vyberieme a na mieste zhodnotime situaciu.

 

Vecerne balenie sa nieslo v duchu obav o dostatok jedla na sedem dni - ale aspon nebudu tak trpiet nase chrbty. V nedelu rano sme vyrazili skoro jedini smerom na kemping Seron. Ostatne desiatky turistov sa poberali opacnym smerom na vyhliadku Torres, zrejme chcu byt v parku iba 2-3 dni. Batohy boli pekelne tazke, slnko zacalo prazit, a ked sme sa dostali na zaveternu stranu, tak sme opat zacali pochybovat, ze sme v Patagonii - o skaredom pocasi ani chyru ani slychu.

Po 6 hodinach obchadzania masivu Paine sme sa dostali do kempu Coiron - zrejme iba ciastocne otvoreneho - ale nasim potrebam vyhovoval. Akurat mracna komarov zneprijemnovali veceru a neskor aj ranajky, a tak sme im museli vyhlasit vojnu. Najlepsim lakadlom bol tmavy, slnkom vyhriaty klimatex, kde sa jednou ranou dalo zabit 3-5 upirov. Zuzkin buff bol na jej nestastie tiez vysoko na rebricku popularity.

Na druhy den sme sa rano rychlo zbalili a kracali po udoli rieky Paine posiatom tisickami sedmokrasok a po troch hodinach sa objavil prvy ladovec nasej cesty - ventisquero Dickson topiaci sa v jazere rovnakeho mena. V nadhernom kempe sme doplnili vodu, vylepsili skore v boji proti tabanos (miestne ovady) a zacali stupat udolim Los Perros do kempu rovnakeho mena pod dalsim ladovcom.

Uvod tretieho dna sa niesol v zdolani prevysenia cca 600m do sedla John Gardner - z ktoreho sme prvykrat uvideli ventisqero Grey. Fotky ukazu co sa neda opisat. Opat nas raz Patagonia sklamala a v sedle, ktore je povestne svojim vetrom, panovalo skoro bezvetrie. Teplota vsak nebola najvyssia, kedze po dvoch slnecnych dnoch sa obloha zatiahla a slnko sme len tusili niekde nad nami. Nasledoval narocny zostup po smyklavej hline, viac dole ale miestami aj hore az sme uplne zniceni prisli do kempu Los Guardas. Pocas celych troch dni sme mali pocit ze sa opakuje Nahuel Huapi, a ze cely park mame iba pre seba. Denne sme stretli asi 5 ludi, v kempoch vzdy boli max 3-4 stany. Proste parada, zrejme vdaka uzavierke. Kriticke miesta sme prave presli pri zostupe zo sedla. Islo o koryta potokov, ktore sa podmyli a prehlbili asi o 5 metrov. Tym padom sa znicili chodniky, mozno aj nejaky most chybal ale kedze v potokoch nebola skoro ziadna voda tak nebol problem prejst. Obavane nebezpecne useky boli dva, kazdy v dlzke asi 30 metrov a opat sme mali pocit ze strazcovia prehanali. Kemp Los Guardas je uzasny svojou polohou -a je presne nad celom ladovca Grey . Par minut od neho je uzasna vyhliadka na skalach. Kedze bezvetrie pretrvalo, celu veceru aj neskorsi caj sme si uvarili priamo nad ladovcom. Dokonca sme mali stastie vidiet ako sa kusy ladu s hlasnym praskanim odtrhli a padli do jazera, vytvoriac vlnobitie, ktore v zapati sposobilo pad dalsich kusov ladu. Nadherny zazitok, spolu s vyhladom na ladovec pri zapade slnka jeden z vrcholov doterajsej cesty.

Stvrty den sme sa presunuli pod Valle de Frances, jedne pozitiva tohto veterneho a nekonecne dlheho dna boli horuca sprcha na obed a doplnenie zasob v kempe Pehoe.

Z Kempu Italiano sme na dalsi den vyrazili hore dolinou, vyhliadka na Cuernos (´Rohy´) mala byt asi 2,5 hodinky daleko. Pocasie uz zacinalo pripominat Patagoniu - slnko, mrholenie, vietor bud sucansne alebo v minutovych striedaniach Samozrejme, nestacila nam oficialne vyhliadka, a tak sme sa hnali hore do sedla…. ktore sem aj tak po styroch hodinach nedosiahli lebo sa nekonecne tahalo do dialky. Z oddychoveho dna sa tak stal najnarocnejsi den s prevysenim 1100m - nastastie sme boli bez plnej polnej .

Nasledoval presun do udolia samotnych Torresov, prechadzajuc okolo nadherneho jazera s travnatymi kopcekmi na jednej a ladovymi stimi na druhej strane… proste krajina kontrastov sa prejavila na plno. Poobede sme dorazili do campu Torres a po veceri vyslapali na vyhliadku. Pocasie nam prilis nezicilo a dve torres boli v hmle ale pohlad to bol aj tak majestatny. Z vysky 800m pri jazere vyrastaju do neba 2800m vysoke veze, spolocny masiv ma asi 1000m a samtone veze asi dalsich 1000m. Treba tam byt a vidiet to na vlastne oci aby to clovek pochopil a preto sme so Sanom zbehli dole do tabora, nabalili spacaky a karimatky a stravili noc rovno po Torresmi, ktore nas celu noc strazili. Za sumraku, v oblakoch a trochu predstavivosti boli naozaj magicke….

Tento príspevok bol publikovaný dňa 26. December 2005 (Monday) o 18:35 v kategórii Chile, Fotky, Trek. Autor: Mataj. Reakcie na tento príspevok môžete sledovať cez RSS 2.0 kanál. Môžete napísať reakciu alebo trackback z vášho webu.