V najjuznejsom meste na svete sa zacina najuznejsi oficialne znaceny trek CIRCUITO DE LOS DIENTES DE NAVARINO. Znie to uzasne a i pocit je to paradny.

Mestecko Puerto Wiliams ma jedno namestie, ktore volaju ¨Centro Comercial¨. Najdete tu jednu restiku, kde maju sendvice, postu, telefonnu ustrednu a asi tri obchodiky s rozlicnym tovarom. Ani len pohladnica Puerto Wiliams neexistuje, tak predavaju Antarktidu . Ludia sa tu zivia hlavne rybarstvom a miestna specialitka su kraby, ktore sme si na konci nasho vyletu nenechali ujst ako lahodku. Este je tu i velka vojenska zakladna, lebo Puerto Wiliams bolo v minulosti jedno z klucovych miest v boji s Argentinou.

 

Pohorie Los Dientes (v preklade zuby) je zoskupenie sklanych stitov pripominajucich zuby . Pat dnovy trek, ako sme si ho naplanovali podla sprievodcu, viedol cez sedla a doliny, ale na samotne stity sme sa nestverali. Cely cas sme sa pohybovali vo vyske 300-800m nad morom. Sedla boli sklanate, doliny plne machu, obcas nejaky lesik ci kriky.

Ostrov plny jazier. Tak by som nazvala Navarino. Pred niekolkymi rokmi sa na ostrove premnozili bobry. Vedela som, ze bobor je mile zvieratko, ktore si rado stavia hradze, ale ze dokaze takto zmenit krajinu, to som netusila. Krajina, po ktorej sme sa celych 5 dni tulali bola doslova ovladana bobrami. Stovky jazierok popredelovanych hradzami, obrovske bobrie hniezda a okolo vyklcovany les. Bobor je celkom plache zviera, ale dvoch sa nam podarilo sledovat ako si plavu v jazierku. Celkom zaujimave. Sledovali sme ich asi pol hodinu a oni len plavali, plavali a robili smiesne otocky. Asi mali akusi sportovu hodinku .

Pocasie nam opat vyslo a goracove budnicky sme museli vytiahnut len raz. Vacsinu dni sme mali prijemne pocasie pod mrakom, obcas sa ukazalo i slniecko, priemerne tak 12-15 stupnov. Idealne na slapanie. Ku koncu sme sa zhodli, ze trek je pre tento prechod trosku silne slovo a skor by sme ho mohli nazvat rekreacny pobyt . Etapu pisanu na jeden den nebolo problem prejst za par hodin a zvysok sme si mohli vychutnavat prirodu. Pozorovanie boborov, ci odbocky na vyhliaky boli nase oblubene zastavky.

Treti den, presne na Silvestra sme sa vystverali do sedla Ventarron, ktore bolo najuznejsim bodom vobec, ktory sme na nasej ceste dosiahli. Rovnobezka 55 a nejake drobne . Na pocest sme tu postavili kopku kamenia a do nej zapichli slovensku vlajku s nazvom nasej expedicie (ktoru som na cestu dostala od kolegov - pozdravujem KPMG . Kedze sa nechystame robit ziadne prvovystupy ci rekordy, NAS najjuznejsi bod nam pripadal ako najlepsie miesto, kde ju nechat viat.

Ozaj, Silvestra sme oslavili na brehu jedneho bobrieho jazierka pri paradnej vatre a to DVA krat. Prve sampanske sme otvorili o 8mej, cize ked pol noc odbijala na Slovensku a druhe o 12tej, teda v ten spravny cas . Speci zatka nam robila sice trosku problemy, ale Novy rok sme odratali ako sa patri. Sranda bola, ze tu uz uplna tma v tomto obdobi neexistuje. Slnko zapada o pol 11 a stmieva sa o pol 12tej. Po celu noc je vsak vidiet na juznom obzore svetlo akoby svitalo. Uz o 4tej zacina skutocne svitat a okolo 5tej slniecko vychadza. Dni su tak neskutocne dlhe a je to fakt parada!

Dalsi bod programu mame teda za sebou a presuvame sa dalej. Chystame sa ist pozriet tucniaky do Rio Gallegos (Argentina) a do dvoch dni sa presunut do mestecka Chalten. Tam v narodnom parku Los Glaciares planujeme opat dalsi vacsi trek. To su nase plany .

Tento príspevok bol publikovaný dňa 4. January 2006 (Wednesday) o 4:26 v kategórii Chile, Trek, Tierra del Fuego. Autor: Zuzka. Reakcie na tento príspevok môžete sledovať cez RSS 2.0 kanál. Môžete napísať reakciu alebo trackback z vášho webu.